Od migračnej krízy boli západné krajiny Európskej Únie boli prezentované ako moderné, pokrokové, solidárne a humánne. Východné krajiny ako ich opak. Posledné dva týždne však rozbili tento obraz.
Len Poľsko prijalo k 10.03.2022 viac ako 1,4 milióna utečencov! Slovensko ich prijalo viac ako 160 tisíc, Maďarsko okolo 200 tisíc, Rumunsko necelých 100 tisíc, ale aj Česko cez 200 tisíc a Moldavsko ako najchudobnejší štát Európy cez 100 tisíc. Ostatné Európske krajiny ich prijali cez 200 tisíc. Občania stredoeurópskych krajín pre nich v dobrovoľných zbierkach vyzbierali desiatky miliónov eur pričom prakticky nie sú žiadne protesty alebo odpor voči ich prijímaniu.
Celkovo do našich štátov prišlo za dva týždne viac ako dva milióny utečencov, čo je viac, ako za celý rok 2015 do celej Únie kedy to bolo 1,3 milióna migrantov. O žiadne kvóty ani povinnú solidaritu naše krajiny nežiadajú, ani citovo nevydierajú západoeurópske krajiny. Tento postoj bol a je pre mnohých ťažko pochopiteľný, čo vidieť na postoji novinárov, aktivistov a politikov nie len v západnej Európe. Keby však naše krajiny pozorne počúvali od roku 2015 náš postoj k ukrajinským utečencom by ich neprekvapil.
Vtedajší nesúhlas z povinným prijímaním migrantov sa zakladal na niekoľkých argumentoch ktoré plne pochopíme pri porovnaní vtedajšej a dnešnej situácie.
Prvým argumentom boli platné dohody, podľa ktorých mali migranti ostať v prvej bezpečnej krajine, do ktorej prišli. V roku 2015 to bolo primárne Taliansko a Grécko. Napriek výrazne nižším denným číslam tieto krajiny nezvládali prílev migrantov a žiadali ich povinné presídlenie do všetkých krajín EÚ. To naše krajiny odmietli, pretože dohody hovorili jasnou rečou. V súčasnosti utečenci ostávajú na našom území pričom odchádzajú len ľudia, ktorí majú príbuzných alebo priateľov v ďalších krajinách.
To nás posúva k ďalšiemu dôležitému argumentu nášho odporu voči kvótam. Nikto nedonúti presídlených migrantov ostať v našich štátoch. Naše krajiny neboli ich cieľovou destináciou. Smerovali predovšetkým do Nemecka, Švédska a ďalších štátov v západnej Európe pokiaľ si rozdelíme Európu len na západ a východ. Migranti mierili do krajín, kde už mali rodiny alebo kultúrne blízke ucelené komunity.
Zo zmienených dvoch argumentov vyplýva tretí. Pretože ľudia cielene smerovali do niektorých štátov vzdialených od prvej bezpečnej krajiny poukazovalo to na rozdielne dôvody ich motivácie vydať sa na cestu. Ľudia utekajúci z Ukrajiny smerujú aj do najchudobnejšej krajiny Európy Moldavska, ale aj do nepríliš bohatého Rumunska. Ostatné krajiny taktiež nepatria medzi najbohatšie štáty v Európe alebo Únii. Dôvodom je ich snaha zachrániť si život, pretože utekajú pred vojnovým konfliktom. V roku 2015 väčšina ľudí, ktorá prichádzala do Európy neutekala pred vojnou, politickým, rasovým, sexuálnym, náboženským alebo národnostným prenasledovaním. Do Európy smerovali kvôli lepším životným podmienkam. Iste individuálny príbeh každého z nich je smutný a životné podmienky v krajinách ich pôvodu nie sú závidenia hodné no to nie je legitímny dôvod na ich automatické prijatie.
Tým sa dostávame k ďalšiemu argumentu, ktorí ste už mohli postrehnúť z voľby mojich slov. Migrant a utečenec sú dve rozdielne kategórie. Migrantom sa človek stáva dobrovoľne utečencom nie. Migranti sa nemôžu odvolávať na Ženevskú konvenciu z roku 1951. Utečenec je človek, ktorý je bezprostredne ohrození na živote alebo je v krajine jeho pôvodu prenasledovaní kvôli jeho rase, národnosti, sexualite, náboženskej príslušnosti, alebo politickému presvedčeniu. Utečenec tak nikdy nemôže byť ilegálni. Ukrajinci ale sú bezprostredne ohrození na živote pričom, ako som už písal ostávajú v drvivej väčšine v prvej bezpečnej krajine, pretože im ide o záchranu života nie zlepšenie životných podmienok.
Ďalším argumentom bolo vekové a genderové zloženie migrantov, aby som vyhovel slovníku progresívcov. Do Európy počas migračnej krízy prúdili väčšinou muži v mladom veku. Dokazuje to aj štúdia časopisu Population and Development Revue o zložení žiadateľov o azyl v Nemecku. Pokiaľ sa pozrieme na vekovú pyramídu z roku 2015 vidíme jasnú dominanciu mužov v mladom veku. Ľudia v staršom veku majú minimálne zastúpenie pričom len pri deťoch do 16 rokov je rozdelenie medzi pohlaviami rovnomerné. Celkovo tak až 71% žiadateľov o azyl v Nemecku bolo mladších 30 rokov pričom až 2/3 migrantov z hlavných krajín pôvodu boli muži. Pri štruktúre utečencov z Ukrajiny je situácia celkom odlišná. Až osemdesiat percent dospelých tvoria ženy zvyšných dvadsať v drvivej väčšine starší ľudia a viac, ako polovica všetkým utečencov sú deti.
Veková a genderová pyramída žiadateľov o azyl v Nemecku v roku 2015
Zdroj: https://onlinelibrary.wiley.com/doi/full/10.1111/padr.12042
Z toho vyplýval aj ďalší kontroverznejší argument. Prečo utekajú muži v odvodovom veku a nebojujú za svoju vlasť? Na Ukrajine vidíme, ako muži a dokonca aj niektoré ženy bránia svoju krajinu pred agresorom. Dokonca aj muži, ktorí už sú v našich štátoch a mohli by sa vyhnúť povolávaciemu rozkazu sa dobrovoľne vracajú späť do vlasti, aby ju bránili! Pri migrantoch je však pochopiteľné prečo prevažujú mladí muži. Musia pripraviť pôdu pre príchod rodiny.
Pretože sa počas migračnej krízy v drvivej väčšine nejednalo o utečencov nemuseli ich krajiny automaticky prijať. Utečencov musia prijať, ale migrantov nie. Preto sa používal ako ďalší pre progresívnu ľavicu kontroverzný argument civilizačného pôvodu migrantov. Pokiaľ pochádzajú z úplne odlišného civilizačného resp. kultúrneho okruhu je pre nich aj krajinu zložité integrovať ich do spoločnosti. Pri väčších počtoch v krátkom čase je to prakticky nemožné. Preto pokiaľ sa nejedná o utečencov je len na rozhodnutí vlád, ktorých migrantov prijmú. Stredoeurópske krajiny dlhodobo prijímajú migrantov z východu a Balkánu, ktorí sa dokážu úspešne, rýchlo a vo veľkých počtoch integrovať. Nejedná sa len o migrantov z Európy, ale napríklad v Českej republike sú veľmi úspešne integrovaní Vietnamci. Pokiaľ človek opustí svoju krajinu kvôli snahe zlepšiť svoje životné podmienky žiadna krajina nemá morálne právo ho prijať.
Na základe zmienených argumentov je pochopiteľný postoj našich štátov a politikov počas migračnej krízy v roku 2015 a dnes. My sme neodmietali pomoc. Hovorili sme o pomoci na mieste. Pokiaľ to nebolo možné v krajine pôvodu tak v prvej bezpečnej krajine. Teraz sme takými krajinami my. Napriek neuveriteľnému rozsahu pomoci sú naše kapacity obmedzené. Napríklad Česká republika prijala už viac, ako 200 tisíc utečencov a je na samotnej hranici svojich kapacít pričom podľa odhadov do nej príde ešte asi ďalších 200 tisíc utečencov. Preto požiadala o pomoc. Niektorí označili tento postoj za pokrytecký, pretože žiada pomoc, keď ju v minulosti odmietla poskytnúť. Nepochopili však, že ju nikdy neodmietala tak ako Slovensko, Maďarsko a ďalšie stredoeurópske štáty, pretože, ako som písal chceli pomáhať na mieste resp. v prvej bezpečnej krajine. V tejto pozícii sa dnes nachádzame práve my! Nehovoriac o zmienených gendrových, vekových alebo ekonomických rozdieloch a rozdielu medzi migrantom a utečencom. Migrantom pomôžeme v krajine ich pôvodu a utečencov v prvej bezpečnej krajine. Pokiaľ Ukrajinci smerujú aj do Moldavska alebo Rumunska prečo v roku 2015 neostali ľudia v Severnom Macedónsku, alebo Srbsku? Ako je možné, že stredná Európa začína mať problémy až pri prijatí viac, ako dvoch miliónov ľudí v priebehu dvoch týždňov a západné krajiny kam rátam aj Grécko mali problém s viac ako miliónom v priebehu roku?
Sedem rokom sme počúvali o tom aká je stredná Európa zlá ale počas najväčšej utečeneckej vlny od konca Druhej svetovej vojny pomáha bez problémov a žiada najprísnejšie sankcie voči krajine, ktorá ju spôsobila. Na rozdiel od roku 2015 dnes väčšina prichádzajúcich ľudí neodišla zo svojich domovov dobrovoľne, ale v dôsledku Ruskej agresie. Krajiny, ktoré nás poučovali z morálky pri uvaľovaní sankcií požadovali jednu výnimku za druhou napríklad Belgicko chcelo výnimku na dovoz diamantov, Taliansko na export luxusného tovaru, Nemecko váhalo zo SVIFTom, a tak podobne. Skutočne sú tak morálne?
Keby v roku 2015 boli krajiny v západnej Európe schopné počúvať nemuselo dôjsť k dnešným vážne poškodením vzájomným vzťahom v EÚ. Pochopiteľne nejde len o prístup k migrantom, ale napríklad aj k ekologickej politike. Rusko-ukrajinská vojna však ukázala jednoznačne dôležitosť EÚ no malo by byť v nej viac slobody a racionality a menej nátlaku a ideológie. Bohužiaľ, ako ukázalo hlasovanie v Európskom parlamente o uvalení ekonomických sankcií na Maďarsko a Poľsko v súčasnej dobe, keby prijímajú viac utečencov než Nemecko migrantov sa EÚ vydáva cestou samozničenia. Ostáva nám veriť len v schopnosti Severoatlantickej Aliancie.
Pridať komentár