Roky neriešených kríz sa odrážajú na neschopnosti riešiť skutočné problémy.
Dnešná situácia v Európskej únii nám začína ukazovať možnú budúcnosť organizácie a štátov ktoré sú v nej združené. Celé roky už EÚ rieši ideologické témy, ktoré nesúvisia s bežným životom občanov EÚ. Kvôli zaťatiu ideologického pohľadu nebola schopná pripraviť sa na vážne krízy, čo spolu s neschopnosťou pružnej reakcie spôsobuje vážne zatrasenie základov. Ako sa ukazuje, základy nie sú vôbec pevné ako sme si mnohí mysleli. Nie sú zo žuly ale skôr z hliny. Roky sa trápime nad diskusiou o rodovej vyváženosti v štátoch EÚ, ku ktorej sa vyjadrím samostatne, riešime rodovo vyváženú reč, záchody pre tretie pohlavie, LGBTI komunitu, zelenú politiku čím sa sebapoškodzujeme, rieši sa príkon vysávačov, pričom sa zabúdalo na riešenie reálnych problémov, ktoré v štátoch EÚ sú a pripravovať sa na krízové situácie.
Migračná kríza ukázala neschopnosť EÚ pružne reagovať
Migračná kríza ukázala v plnej nahote nepripravenosť EÚ, jednať na základe jednotného spoločného plánu. EÚ mala byť jednotná, ale postupne sa rozdelila, SRN šla svojou cestou otvorených hraníc, Maďarsko a ďalšie štáty šli tvrdou politikou ochrany vonkajších hraníc EÚ a ďalšie štáty sa pridávali na jednu či druhú stranu. Hlavný poznatok ale bol, že hlavnú rolu mali jednotlivé štáty. EÚ nemala žiadne slovo. Za EÚ hovorilo de facto Nemecko a štáty sa tak cítili osamotené a mnoho ľudí stratilo ilúziu o EÚ ako o životaschopnom projekte, ktorý nezávisí od vôle jednotného štátu. EÚ trvalo celé mesiace, než sa dokázala sama rozhýbať. To ale už bol koniec migračnej krízy, ktorá rozbila už tak problematickú jednotu EÚ a bohužiaľ posilnila antiúnijné nálady. Treba ale priznať často oprávnenosť obratu. Od vtedy už ubehlo pol desaťročia a EÚ mala viac ako dostatok času sa pripravovať na krízovú situáciu. Od roku 2015 a nasledujúcich mesiacov a rokov bolo jasné opakovanie sa masovej vlny migrácie. Výpalné Turecku nemohlo fungovať dlhodobo, pretože plnenie bolo schopné zabezpečiť, len pokiaľ pre Turecko budú výhodnejšie peniaze, ako tlak na EÚ prostredníctvom migrácie. Únia sa tak mala vopred pripravovať na migračnú krízu 2.0. Pripraviť celoúnijnú stratégiu, ktorá by riešila rôzne scenáre možnej migračnej krízy. V nej sa mali všetky štáty dohodnúť na jednotnom postupe a nechať za seba hovoriť najsilnejšiu ekonomiku sveta, ktorá tak pochopiteľne mohla vyriešiť veci efektívnejšie ako jednotlivé štáty. Pre štáty by to boli aj menšie náklady. Ako sa ukazuje, pri dnešnej situácii EÚ nič nespravila.
Môže byť COVID-19 poslednou ranou EÚ?
Koronavírus COVID-19, ktorý zaútočil na EÚ v rovnakú chvíľu, ukazuje tento problém v ešte jasnejšom svetle. Bohužiaľ, každý štát ide za seba, hranice úplne uzatvárajú, každý štát zavádza rôzne opatrenia absolútne nekoordinovane a hlas EÚ nepočuť takmer vôbec. Predsedníčka von der Leyen sa zmohla len na kritiku štátov, ktoré uzatvárajú hranice. Lenže kde je jednotný postup? Ak sme jeden veľký spoločný trh bez hraníc, tak ak nastala tak vážna situácia v Lombarsku, Benátsku a Južnom Tirolsku prečo EÚ spoločne nezaviedla v spolupráci s vládami členských štátov našej únie jednotné opatrenia? Veď keď sme jeden celok so slobodou pohybu v rámci Schengenského priestoru, je viac ako dôležitý jednotný postup, pretože ak sa niečo stane na jednom mieste, v rámci voľnosti pohybu sa to veľmi rýchlo rozšíri na celé územie, ktoré je súčasťou Schengenského priestoru. EÚ nie je schopná povedať, aby všetky štáty zrušili výuku v školách, po nich mali nasledovať verejné akcie nad xy ľudí. Hneď, ako sa objavil COVID-19 v ČLDR a začal sa šíriť, mala EÚ spoločne s vládami pripraviť jednotný postup, keby sa opakovala situácia z Wu-chanu. Prečo tak neučinila keď má aj ašpirácie na federatívny štát? Prečo nie je EÚ schopná jasne artikulovať, prečo sa štáty správajú nesolidárne? Kde je Nemecko ktoré vyžaduje solidaritu, ale zadržuje zdravotný materiál pre Slovensko? Prečo EÚ nie je schopná tak rozhodne odsúdiť tento krok? Pokiaľ sa jednalo o migráciu kde sa ale väčšinou používali logicky zrozumiteľné a jasné argumenty, až na pár xenofóbnych a rasistických výrokov väčšinou prezentovaných opozičnými stranami, rodovú rovnosť, homosexuálne manželstvá alebo extrémne presadzovanú zelenú politiku, bola schopná jasne sa postaviť proti svojim členom, ktorí mali voči tomu výhrady a to aj dosť nevyberaným spôsobom. Keď si človek číta o tom ako EÚ začína pripravovať (!) spoločnú únijnú stratégiu, keď zomierajú desiatky až stovky ľudí denne a nikto presne nevie koľko ľudí je nakazených, tak po skúsenostiach s „rýchlosťou“ EÚ než sa stratégia dokončí, tak bude po pandémii a akurát budeme počítať koľko ľudí odišlo na večnosť predčasne. A to tu už žiadna Európska únia vôbec nemusí byť. Štátny egoizmus vyhrá nad spoločným trhom ktorý bol aj tak roky prehnane regulovaný a schovaný za ideológiu progresívnej ľavice.
Môže sa Európska únia zachrániť?
Pretože som človek proeurópsky a pokladám jednotnú Európu za dobrý projekt, návrat k štátnemu egoizmu pre mňa občana malého štátu je veľmi negatívne smerovanie. Je ale otázne ako dlho budú schopní ľudia dúfať v možnú reformu EÚ, jej snahu pripraviť sa na problémy bez ideologických nánosov a riešiť reálne problémy občanov, nie vymyslene alebo silne zveličené. Pochopiteľne, nerozhadzovať obrovské objemy finančných prostriedkov na projekty typu European new grean deal alebo gendrových špecialistov. Dúfam, že sa predstavitelia EÚ spamätajú a zároveň štáty namiesto vystupovania z Európskej únie budú tlačiť, aby sa zmenila. Vrátiť sa pred Lisabon alebo Maachstrich už nejde, pretože nikdy sa nedá ísť späť, za to sa ale môžeme viac vrátiť k Európe spojenej ekonomickou jednotou bez ideologického zaťaženia, ktorým dnes EÚ trpí. EÚ prináša mnohé benefity, ale tých je stále menej a nemyslím tým eurofondy ktoré nepokladám za dobrý nástroj.
Bude ešte EÚ schopná reformy alebo sa rozpadne pod tlakom okolností a neschopnosti ich riešiť? Odpoveď je aj v našich rukách.
LVR
Pridať komentár