Udalosti z novembru 89 predstavujú jednu z najväčších udalostí našich moderných dejín a posledný významný míľnik v našich dejinách vôbec. Samotné udalosti a priebeh je pomerne široko známi, ale menej známe a menej hodnotené sú jeho dôsledky na dnešnú spoločnosť. Je až nudné počúvať tie deklarácie o úspechu zamatovej revolúcii, ktoré sú síce pravda, ale skutočne sme vtedy vyhrali? Bolo to víťazstvo alebo len krátky záchvev slobody a demokracie, ktorý sa rozplynul ako para nad hrncom? Veď ľudia, ktorí nám posledné roky vládnu sú, predsa príslušníci vtedajšej porazenej strany a revolucionári a ľudia, ktorí všetko vybojovali živoria. Nebola revolúcia našich rodičov v skutočnosti porazená?
Písal sa 17 november roku 1989 a študentské demonštrácie boli kruto po tlačené. To vyvolalo odpor širokej verejnosti a následná protestná vlna Živena štyridsať ročnou totalitou sa nedala zastaviť.
Strnulé akcie neschopné vedenie KSČ a KSS nebolo schopné reagovať. Bolo paródiou, však chovajme bojlery. Jakeš odišiel na chatu, pretože nepredpokladal nič mimoriadne. Lenže verejnosť a idoly 89 roku Pavel, Dubček, Klaus, Richard, B údaj, Kňažsko, Mikloško, Čarnogurský a ďalší už nechceli pripustiť návrat starých poriadkov a pretlačili zmenu. V týchto riadkoch sa nechcem venovať ich osobnostiam, ich neskoršej kariére či názoroch na nich, pretože boli to ony kto dokázal definitívne pochovať režim, ktorý prestal zvládať sám seba. A hlavne otvorili nám cestu z väzenia menom ČSSR.
Začiatkom roku 1990 revolúcia skončila. Nastali voľby a postupná transformácia troch oblastí. Transformácia politická – zmena ústavy, politického zriadenia, pluralitná spoločnosť, rušenie štátneho dohľadu nad všetkým od života jednotlivcov po ekonomiku.
Transformácia ekonomická. Ako vyriešiť značný pokles hospodárstva za 40 rokov z elitného do podpriemerného postavenia, ako vyriešiť návrat majetkov, ktoré komunisti nakradli.
A poslednou časťou transformácie najťažšia bola spoločenská transformácia. Čo s politickými väzňami, čo s eštebákmi a funkcionármi KSČ a KSS?
V transformácii sa stala chyba. Nikto poriadne netušil ako z toho von. Pretože po bitke je každý generál aj my dnes už môžeme byť tými generálmi a hodnotiť chyby, ktoré vtedy nastali. A, že chýb bolo veľa a do dnes nás ovplyvňujú je jasne viditeľné. Z dnešného pohľadu je možno zarážajúce aké školácke chyby sa uskutočnili.
Jedna do očí bijúc a a dnes pomerne zabudnutá je konkurz na ministrov napr. ministra vnútra. Nikoho vtedy v závale eufórie nenapadlo, že v takto nastavenom konkurze bude mať dominantné postavenie prominent minulého režimu alebo človek pripravovaní na podobnú úlohu.
Nikto vtedy nepoznal rozkaz náčelníka kontrarozviedky ŠtB Karla Vykypela vydaného v decembrových dňoch roku 1989. Na základe tohto rozkazu mali tajní spolupracovníci ŠtB prenikať do novo vznikajúcich politických strán a do štátnych inštitúcií, aby mohli ovplyvňovať politické dianie v novom režime.
Pretože sa tušilo o možnom nebezpečenstve bývalých príslušníkov vládnej strany a jej mašinérie preniknúť do nového demokratického štátu prijal sa lustračný zákon. Prijalo ho federálne zhromaždenie na jeho podklade sa mali lustrovať všetci uchádzači o štátne funkcie a postupne sa mali zverejňovať aj jednotlivé mená príslušníkov ŠtB. Zákon sa prijal s veľkým odporom no ústavný súd potvrdil jeho platnosť s nasledujúcim odôvodnením „Demokratická stať má nej en právo, ale i povinnosť prosazovat a chrániť princípy, Kdy vedomého mesta na všetkých stupníc h štátnej správy, hospodárskeho řízení a pod. Byľa obsazena podlé dnes neprijateľných kritérií totalitní ho systému. Samotný zákon nie vždy spoľahlivo fungoval, pretože niekedy sa zamieňala vedomá a nevedomá spolupráca či spolupráca pod nátlakom. Malo to pomôcť ochrániť demokratický systém, ktorý bol vtedy ešte krehký.
Lenže nastali problémy. Za prvé už v novembri/decembri 1989 sa začalo skartovať, pretože vedenie ŠtB vedelo, že režim padá a dokumenty ak by vyšli na povrch mohli by znamenať pre nich zásadné problémy. Ďalší problém nastal na Slovensku, keď niektoré dokumenty „zmizli“ a mohli sa dostať do rúk ľudom, ktorí prostredníctvom nich mohli vydierať veľké množstvo ľudí pre rôzne účely. A posledný problém predstavoval to, že na Slovensku lustrácie nemal kto robiť.
V ČR po rozpade ČSFR platnosť lustračného zákona dva krát predĺžila až nakoniec v roku 2002 na neurčito. Každý minister musel mať čistú lustráciu. To sa zmenilo na nátlak prezidenta Zemana v roku 2014 s účinnosťou k roku 2015 kedy sa vypustila povinnosť lustrovať ministrov vlády a pochopiteľne premiéra. Jeho meno netreba zvlášť predstavovať. Je ťažko pochopiteľné, ako Zeman veľký kritik komunistického režimu otvoril cestu návratu starých kádrov do najvyššej pozícii v štáte.
Na Slovensku sme mali situáciu horšiu, pretože si radi veci zhoršujeme. Po rozdelení ČSFR sa lustračný zákon jednoducho neuplatňoval až po piatich rokoch od jeho prijatia prestal platiť. Na rozdiel od Česka sa jeho platnosť ani nepredĺžila. Ani vláda na prelome tisícročí ho nemala odvahu znova uviesť do platnosti. Je to pomerne jednoduché, pretože rôzny oligarchovia, ktorí stoja za niektorými subjektami majú minulosť nie veľmi peknú.
A tu sa podľa mňa dostávame k odpovedi na otázku „Nebola revolúcia našich rodičov v skutočnosti porazená?“ Pretože na Slovensku sa bývalí príslušníci KSČ a ŠtB nacucli na štát, sprivatizovali, čo bolo možné pričom neplatil žiaden lustračný zákon.
Nešťastná forma privatizácie typu zhasnite zoberte, čo unesiete za jednu minútu a až rozsvietim tvárme sa akoby sa nič nestalo, a to, čo ste zobrali bolo Vaše poctivo nadobudnuté. To je prípad Český aj Slovenský, lenže má to tri dôsledky pričom tretích bol špecifický do nedávna len pre Slovensko.
Prvý problém sú reštitúcie. To, čo komunisti nakradli sa malo vrátiť ľudom. Väčšinou sa jednalo o malé až stredne veľké podniky, ktoré boli poctivo celé generácie budované. Pekne to popísala Rebaka Křizanová-Bartuňková pre Reflex. Komunisti ukradli jej rodine podnik, ktorý založil prapradeko. Vozil na káričke drevo, potom kúpil koňa a založil malý obchod. Jeho syn založil parnú pílu a neskôr založil aj výrobňu bedieň. Jeho syn to sľubne rozvíjal až prišli komunisti a on žil spočiatku v ilúzii, že nemôže niekto len tak niečo zobrať. Ale zobral. Po revolúcii sa pokúšali získať majetok späť. Namiesto toho 28 rokov trvajúci súdny spor dostali ruinu ešte zaťaženým dlhom, ktorého sa súdnou cestou zbavili. Stará matka Rebeky sa už, ale konca drámy nedožila. A tak to bolo úplne bežné. Ak sa aj vrátilo tak to bola zväčša ruina no komunisti to zobrali ako prosperujúci podnik. Štát Vám dal kôlňu a neposkytol finančné odškodnenie na renováciu. Namiesto toho počas zhasni a utekaj sa to rozkradlo po druhý raz a dostávame sa do druhého problému.
Tým bol fakt, že prebiehala rýchla privatizácia v snahe vrátiť do Česko-Slovenska trhové hospodárstvo. Lenže najlepšie informácie, školy, jazyky, kontakty a všetko, čo je potrebné pre biznis vedeli len komunisti a ľudia na nich napojení. Bývalí majitelia, ako buržoázne fuj nemohli mať ani poriadnu strednú školu a pri deťoch, vnukoch politických väzňov a odporcov režimu nemohlo byť, ani reči o niečom takom, ako je vzdelanie. Nemali, teda možnosti. Ak sa aj majetok vrátil len málokto vedel, ako riadiť podnik. Svet sa za štyridsať rokov zmenil. Spustošené podniky bez investícií, ktoré nemali odkiaľ získať nebolo možné efektívne využívať a rozvíjať. To bývalí členovia ŠtB, KSČ a KSS mali. A tak sa rýchlo podelili o korisť. Využitím mafiánskych praktík dokázali mnohých odradiť od reštituovania. Vytvorila sa nám tak tu bohatá vrstva ľudí, ktorá má svoje základy práve v komunistickej strane a ŠtB. Doplnili ich mafiáni, bývali veksláci. No a, čo ľudia, ktorým v 48 komunisti po kradli prosperujúce podniky, ľudia, ktorí trpeli v lágroch alebo pracovali v podradných prácach kvôli kádrovému profilu? No, hrdlačia za pásom za pár euro. To trefne a smutne zhrnul už zosnulý Anton Srholec v nasledujúca vyjadrená „Dcéra jedného môjho nebohého spoluväzňa na východe Slovenska chodí denne do továrne a pracuje pri páse za tristo eur mesačne, dokonca je rada, že má prácu.“ A, aby sme nezabudli eštebáci a komunisti majú krásne dôchodky a ich odporcovia sú radi, že majú aspoň na chleba.
Čo je tým oným tretím donedávna Slovenským špecifikom? Jedná sa o podiele na vláde. Na Slovensku sa viac či menej od počiatku na štát prisali bývalí členovia totalitného režimu. Bolo nimi prelezené celé súdnictvo, biznis, štátna správa, školstvo a mnohí politici priamo prešli z KSS alebo boli napojení cez rôzne toky a v podstate do dnes sú na ne napojení. V Česku to nebolo. Nebolo aspoň nie v najvyšších priečkach politiky, ale súdy boli prelezené prevlečenými komunistami. Dnes vieme kam to bratia naši dopracovali.
Tým, že ľudia, ktorí boli porazení v 89 vedú naše štáty, že súdnictvo, školstvo ostali len málo dotknutou zmenou znamenalo postupné budovanie revizionistického myslenia a krivenie demokracie. Na Slovensku od 93 nikto s tím nič nespravil. Je smutné ako do veľkej miery hospodárstvo, politiku ovládli príslušníci bývalého režimu, zároveň mnohí odporcovia minulého režimu podliehajú zvodom revizionistického myslenia budovaného menej úspešnými z radov porazených. S nárastom sociálnych médií je tento nárast ešte viditeľnejší a ešte desivejší.
A jedna z posledných závažných vecí je ten Husákov kontrakt v normalizácii. Nechajte nás vládnuť, nebúrte sa a my Vám zabezpečíme tie základné sociálne istoty. Nebude to nič moc, ale bude. Pokiaľ nevystúpite proti režimu nebudeme sa Vám pliesť do života. V podstate stará známa metóda cukru a biča. No a tento model sa nám bohužiaľ dostal do krvi. Na Slovensku v podstate normalizácia nikdy neprestala. Len už vypadli tie ideologické frázy. Ale základ je rovnaký. Veď „Vyhraj voľby môžeš všetko“ ne. Ľudia buďte ticho dostanete ten balíček možno nijaké zbytky, čo ostanú a nechajte nás robiť, čo si potrebujeme. Kto sa neporiadi ten bude zničení a pokiaľ sa Vás bude búriť viac prídete aj o to málo, čo máte. Tak držte huby, jasné! V Česku sa tento systém pomaly začína tiež zavádzať. A najhoršie na tom je, že ľudia v oboch štátoch tomu nadšenie tlieskajú.
Osobne som sklamaní z ponovembrového vývoja. Demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných, o ktoré sa občas ktosi pokúšal, ako raz povedal Syr Winston Churchill. Lenže dovolili sme, aby bývalí komunisti sa stali základ vplyvnej triedy, ľudí, ktorí doplatili na režim a bojovali proti nemu sme vytlačili na okraj do chudoby a biedy, nedokázali sme očistiť súdnictvo, školstvo a ďalšie dôležité inštitúcie od príslušníkov minulého režimu. Nedokázali sme sa zbaviť zbytočných, hlúpych kontrol a nariadení dokonca sme ich ešte rozšírili. Všade sa nám hovorí, ako sa máme dobre, čo sa nesmie v duchu slov, ktoré mi hovorieva starý otec o tých časoch kedy sme sa všetci mali tak dobre a všetkého bolo taký dostatok až sa rude právo muselo používať, ako toaletný papier a nemať dobré kontakty znamenalo čakať hodiny vo fronte s vysokou pravdepodobnosťou celkom zbytočného čakania na tovar. A neboli to len mandarínky a banány, ale aj základné veci. Niektoré dni pripomínali americký black friday.
Chcel by som, aby sa záver mojej úvahy niesol v duchu optimistickom. Niečo v duchu, že to nebolo márne. Isteže márne to nebolo. Máme tu slobodné voľby, prostredníctvom ktorých môžeme vládu zmeniť. Bohužiaľ nemáme politikov a ľudí, ktorý by ochotný a schopný túto zmenu vykonať. Duch vtedajšej revolúcie bol podľa mňa porazení.
Ľudia, ktorí revolúciu uskutočnili a stáli v čele boli väčšinou do roku 1992 zatlačení do úzadia. Často krát brutálnym spôsobom. Je zaujímavé ako odporcovia novembra 89, bývalí komunisti obrátili sa z internacionalistickej na nacionalistickú rétoriku alebo prokapitalistickú. Ľudia, čo vytvorili tlak ostali rovnako tak v úzadí. Opomenutí, zabudnutí. Ostali v dezilúzii z vývoja a stali sa apatickými alebo prešli k nacionalizmu či dokonca k obhajobe systému, ktorí pomáhali zničiť.
Keďže sme premárnili šancu, ktorú sme mali tesne po 89 tak nám ostáva jedine Masarykova drobná práca, ktorá bude podporená vierou, nádejou a láskou.
Hudba v podcaste:
Beneath The Mist – Spirits Of Our Dreams
As The Years Go By – Johannes Bornlöf
Hours – Max Anson
We Were Warned – Walt Adams
Lupus Dream – Lama House
Bathed in Her Light – Ebb & Flod
Pridať komentár